Kúzlo senegalských tancov

Nielen v Senegale je hudba neodbytne spätá s tancom. Tunajší ľudia jeho prostredníctvom vyjadrujú svoju radosť zo života a oslavujú veľké udalosti v živote svojej komunity a jej členov. Mnohé senegalské kmene vykonávajú vlastné tance a tých je tak veľa, že vymenovať všetky by jednoducho nebolo možné. Preto spomenieme aspoň pár najzaujímavejších.

Tanec v Senegale

Senegalčania oddávna tancovali pri rozličných príležitostiach, pri narodeniach, po víťazných bojoch či potom čo sa ukončila sezóna zberu. Písomne boli ich tance prvýkrat zaznamenané v 17.storočí. Tance etnickej skupiny Fulani kladú napríklad dôraz na pohyb pliec a okrem bubnov druhu buuba im spoločnosť robia aj zvuky fláut. Domorodci pochádzajúci z kmeňa Jula v južnom Senegale praktizujú zase najviac tance Lenjin a Ekonkon, pričom ich hlavnými hudobnými nástrojmi sú bubny serouba a bougarabou.

Sabar, kráľ senegalských tancov

Najreprezentatívnejším senegalským tancom je Sabar, pomenovaný rovnako ako tunajší tradičný hudobný žáner a často používaný bubon. Pochádza z etnickej skupiny Wolof, ktorej členovia žijú hlavne v severozápadnej časti Senegalu a v hlavnom meste Dakar. Sabar sa tancuje predovšetkým počas svadieb a rozličných osláv daného spoločenstva wolof. Komunita sa najprv usporiada do formy veľkého kruhu a v jeho centre potom tancujú jednotlivci alebo dvojice, pričom všetci z nich sa snažia čo najviac zaujať prítomných.

Súčasťou tancov sú viaceré skoky, dupot bosých chodidiel po zemi a dôraz sa kladie aj na pohyb bokov a panvy. Dôležité tiež je dokázať sa pohybovať v rytme bubnov a zladiť tak pohyby tela so zvukmi sabarov. Zatiaľčo muži majú skôr reprezentovať silu, ženský spôsob tanca je viac o energii spojenej so zmyselnosťou.

Tanec ľudí Mandinga

Členovia kmeňa Mandinga obývajú senegalský región Casamance, okolie mesta Mbour a susednú Gambie. Ich tance sa tancujú za doprovodov bubnov serouba a bougarabou a sú viac späté s históriou Senegalu, pripomínajúc hlavne časy veľkej slávy impéria Mali. Obzvlášť z nich vyniká Kankurang, ktorý bol v roku 2008 zaradený do Zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Ten má priam rituálny význam a hovorí sa, že sa zachoval z tradícií mýtických predchocov ľudí mandinga, kmeňa komo.

V centre Kankurangu sa nachádza mladík, ktorého telo je pomaľované a nosí odev vytvorený z rastlinných listov. Jeho tvár pritom chráni maska zo stromovej kôry. Takýchto mladíkov je počas rituálneho tanca zvyčajne viac a potom čo sa predstavia spoločnosti a rade starších, vydávajú sa do okolitých lesov. Kankurang sa tradične slávi každý rok medzi augustom a septembrom a sprevádza ho spev, výkriky a pohyb s nožmi.

Okrem toho, že jeho správnym prevedením sa mladí muži stávajú oficiálne dospelými členmi komunity, slúži Kankurang aj ako ochranný rituál na zastrašenie zlých duchov a súčasne sa jeho prostredníctvom predávajú tradície z generácie na generáciu. Chlapci sa totiž počas rituálneho tanca priučia požadovaným pravidlám správania jednotlivých členov komunity, získajú dôležité poznatky o liečivých rastlinách a ich využití a napokon sa počas Kankurangu naučia aj loviť.

Fotografia: © BigStockPhoto.com